"Škulová Daniela- štátnu skúšku zložila a prospela s vyznamenaním.", zaznelo z úst predsedu štátnicovej komisie v stredu okolo druhej hodiny popoludní. Radosť, mierny pocit hrdosti na seba samú a svoju prácu, úľava, neistota, strach z budúcnosti. Všetky tieto pocity sa vo mne miesili, kým mi moji (už bývalí) učitelia potriasali rukou a gratulovali. Zakrátko však boli vytesnené telefonátmi, sms-kami, ďalšími gratuláciami od kamarátov, našej tety krčmárky, miernym opojením spoločensky prípustnými drogami, neskôr mierne väčším, hudbou, veselosťou, potýčkou s policajtami a prosbou časníkov, aby sme už šli domov. Že aj oni by chceli, keďže sa už rozvidnieva. To, že sa uzavrela ďalšia etapa, opäť prešiel niekoľko ročný cyklus a môj status študenta patrí minulosti som si uvedomila až o dva dni neskôr. Trochu neveriacky a trochu viac smutne som stála na chodbe našej fakulty a v ruke držala čerstvo opečiatkované Potvrdenie o ukončení štúdia. A vtedy som si spomenula...